Udalosť

„Doboha, zas prídeme neskoro! De si?“

Iveta si rýchlo pripla náušnice a ešte raz v zrkadle skontrolovala make-up. Vedela, čo by nasledovalo, keby nebol dokonalý. Potom sa konečne vynorila z kúpeľne a letmo zavadila pohľadom o manžela, ktorý stál za dverami.

„Si normálna, že ti šecko tolko trvá?“

Nepovedala nič. Šla priamo do predsiene a prekontrolovala obsah kabelky – boli tam doklady, kľúče, mobil, vreckovky, krém na ruky… len peňaženka nie. Pozrela na Jura, rozmýšľala, ako ho poprosiť, aby jej vrátil aspoň niečo z výplaty.

„Má malý šecko zbalené?“ uzemnil ju skôr, ako stihla vôbec otvoriť ústa. „Ništ si nezabudla? Si ma nepraj, ak si zas volačo zabudla.“

„Má všetko,“ odvetila potichu, no pri zapínaní kabáta si v duchu znova vyratúvala veci, ktoré by Maťko mohol na návšteve potrebovať. Naozaj dúfala, že v batohu nič nechýba.

„Maťo, odchádzame!“

„Ale tatooooo!“ zaznel z detskej izby rozmrzený hlások. „Veď to zluš!“

„Maťo, neser ma aj ty! Raz za pol roka návštevu u babky vydržíš.“

Kučeravé chlapča sa neochotne vytrmácalo z izby. Zagúľalo očami a obulo si tenisky. Keď súkalo ruky do dinosaurami zdobených rukávov vetrovky, otec to ešte raz otočil do bytu, aby všetko prekontroloval. Iveta chcela využiť chvíľu jeho neprítomosti a pohladiť synčekovi vlasy, no nebola dosť rýchla.

„Piča jebnutá! Tá nás raz zabije!“

Inštinktívne sa odtiahla čo najďalej, takmer až k vchodovým dverám. Nevedela, čo na ňu Juro zasa našiel a či niečo naozaj našiel, alebo si to len vymyslel. Keď dohrmel, jej ruka kŕčovito zovrela kľučku.

„Nevypla si sporák. Čo máš v tej gebuli sprostej? Keby som tu nebol ja, ani byt by už nestál a bohví, čo by bolo s malým. Čo je to tá tvoja mater za ženskú, že nechá horeť oheň v byte, keď ideme na celý deň preč?“

Chlapec fľochol na mamu a prekrížil si ruky na hrudi. „Kujva splostá!“

„Tu máš, aj tvoje decko vidí, čo si zač,“ pridal ešte otec a potom sa obrátil k synovi. „Na návšteve si také výrazy neprajem, rozumíš? No, tak, ešče tento gombík a ideme.“

Žena sa odvrátila, aby si nasadila čiapku a skryla slzy, čo sa jej nazbierali v očiach. Potom konečne stlačila kľučku a nadýchla sa vzduchu na chodbe. Na schodoch stála suseda a drhla zábradlie. Iveta mala aspoň chvíľu pokoj.

V aute však teror pokračoval. Najprv jej Juro znova vynadal za to, že jej všetko dlho trvá a na všetko má čas. Potom za to, že nie je schopná ani len urobiť si vodičák.

„Rozvážať si riť, na to by ťa bolo,“ hundral, kým cúval von z parkovacieho miesta. Preradil, pridal plyn a vybral prvú zákrutu. Vtom nečakane pribrzdil a postupne úplne zastavil. „Počuješ to?“

Otázku nesmeroval presne, no všetci pochopili, na koho je mierená. Chlapec na zadnom sedadle len mykol plecami a zapol tablet. „Tato, pusti mi zjúdičky!“

Otec sa ani nehol. V jeho tvári sa zotmelo ešte viac ako zvyčajne a jeho tvrdé oči ostražito zapátrali po okolí.

Iveta sa tiež obzrela, no nič zvláštne si nevšimla. Po chodníku sa motala túlavá mačka, vzadu pri potravinách šla staršia žena so psom. Inak bolo sídlisko pusté a stále ešte plné áut, ako sa v sobotu skoro ráno dalo očakávať. „Čo je, Jurko?“ pípla.

„Tatoooo, pusti mi zjúdičkýý!“

Prsty na volante sa roztriasli.

*****

“No ako ste si to užili, holúbätká moje? A čo s dneškom, chcete už len baliť, či niekam vyrazíme?“

Nikola sa pousmiala, zdvihla k perám nugátom natretý croissant a nechala odpoveď na Igora. Jej pohľad sa zasekol na okne, za ktorým práve nad Piazza Venezia vychádzalo slnko.

Aké krásne miesto to mohlo byť, keby tu nebola ona, pomyslela si, hľadiac na hru svetla s hranami schodiska a s úchvatnou kolonádou Oltára vlasti. Nepríjemné chvenie vo svojom vnútri na krátku chvíľu utíšila chuťou raňajok.

„Niečo by sme ešte stihli. Navrhujem prechádzku po Villa Borghese. Čo povieš, zlatinko?“

Nikole sa zazdalo, že monumentálne Vittoriano sa na ňu chystá zrútiť.

Prehltla a obrátila zrak zo svetlom zaliateho námestia na tvár svojho manžela. Prosím ťa, chcelo sa jej vybuchnúť, pošli svoju matku konečne niekam do prdele a vezmi ma na romantický výlet vo dvojici, niekam, kde budeme len ty, ja, Rím a rizoto posypané parmezánom!

No ovládla sa, tak ako vždy. Zlízla kúsok omrvinky z kútika svojich krikľavo červených pier a ohla ich do úsmevu. Keď kládla croissant na tanier, na jednom zo štíhlych prstov sa zaligotala čisto nová obrúčka.

„Čokoľvek vyberiete,“ povedala a položila svoju ruku na manželovu. Vzal ju, stisol a chvenie v jej vnútri sa na chvíľu utíšilo. Aspoňže izbu s ňou nemáme spoločnú, chlácholila sa.

„A čo tvoja hlava, Nikolka? Už nebolí?“ zaujímala sa svokra.

Dievčina zaváhala. Predhodenej ponuke vyhnúť sa dopoludniu v nevábnej spoločnosti sa odolávalo ťažko. Žalúdok sa jej stiahol, kútiky úst poklesli. Premýšľala, čo by to urobilo s jej manželstvom, keby sa už druhý deň po sebe rozhodla uprednostniť hotel pred spoločným programom.

Škoda, že aj on nepremýšľal! vyprskla v duchu. Načo ju volal? Dobre vedel, že radšej pôjdem proti sebe, ako by som mala sklamať jeho matku.

„Ale čoby, spánok zabral,“ odvetila a očami našla Alessandra.

Nebolo už toto manželstvo aj tak stratené?

Talian sa skláňal nad vedľajším stolom a so šarmom jemu vlastným zabával skupinku mladých Nemiek. Nikola si bola istá, že minimálne jedna z nich mu v najbližších dňoch podľahne – tak ako sa to včera takmer stalo jej.

Pri spomienke na jeho bozky sa zahniezdila. Srdce sa jej rozbúchalo v rytme jeho približujúcich sa krokov.

„Buongiorno!“ zablysli sa dokonalé zuby v nenútenom úsmeve. „Cappuccino, madam?“

Otvorila ústa, že si objedná, lenže príťažlivý čašník sa zrazu strhol a upriamil pozornosť na dianie za pootvoreným oknom. Nikola hľadala, čo ho tak upútalo, no okrem prvých ranných turistov si na Piazza Venezia nič nové nevšimla.

„Mio Dio…“ počula ho vydýchnuť predtým, ako sa obrátil do malej jedálne a s naliehavosťou v hlase po anglicky vyjachtal: „Prosím, vie niekto, čo to môže byť?“

*****

Šarlotka preglgla a s nemalými ťažkosťami ovládla túžbu ukradnúť si aspoň jednu buchtu z dedovho taniera. V bruchu ju ešte tlačili tie, ktoré pred chvíľou zjedla v kuchyni, no vôňa čerstvého pečiva a horúceho slivkového lekváru bola neodolateľná.

Zaklopala a vstúpila. Privítala ju známa podkrovná miestnosť plná plagátov astronautov, kníh, máp nočnej oblohy a modelov vesmírnych rakiet. Narozdiel od lampami vysvietenej kuchyne tu boli jediným zdrojom svetla ospalé lúče práve vychádzajúceho slnka.

„Nesiem ti buchty, dedko. Babka upiekla na raňajky.“

„Ďakujem, Šarlotka,“ zamrmlal starec, skláňajúci sa nad ohromným teleskopom.

Vnučka položila tanier s buchtami na stôl a všimla si pritom knihu, čo na ňom ležala. Úkosom pozrela na dedka. Vyzeral veľmi sústredene, okolie si nevšímal. Dovolila si teda lákadlu podľahnúť – oprela sa lakťami o drevo a začala si v knihe listovať. Príručka amatérskeho pozorovateľa vesmíru, písalo sa na obálke. Zvedavé pršteky obracali stránky, až sa vrátili k tej, na ktorej predtým zastal dedo. Bola o Mesiaci.

Vtom muž zhíkol a konečne sa pohol. Narovnal sa, z vrecka vytiahol smartfón a otvoril okno. Vyklonil sa, chvíľu žmúril na oblohu, potom na ňu namieril telefón.

„Čo robíš, dedko?“ spýtalo sa dievčatko opatrne. „Môžem sa pozrieť?“

Najprv akoby ju ani nepočul. Až keď podišla bližšie, aby nakukla do hľadáčika teleskopu, zastavila ju jeho ťažká ruka na pleci.

„Počkaj chvíľku. Niečo ešte dokončím.“

Preľaknuto odskočila, no zvedavosť jej nedala: „A čo, dedko? Čo si našiel?“

„Neviem.“ Pošúchal si sivú bradu, znova pozrel do telefónu, potom do teleskopu. „Niečo mi na chvíľu zakrylo výhľad. Ale sme mimo mesta, dron to asi nebol. Ani lietadlo,“ zaťukal na displej. “Žiadne tadiaľto teraz neletelo.“

„Nebola to mucha?“ skúsilo dieťa. V meste nikdy nevidelo toľko múch ako na víkendoch u starých rodičov.

Dedo pokýval hlavou a zasmial sa. Otvoril svoj poznámkový zošit a chvíľu si doň písal. Keď skončil, postláčal a zaklapol pár vecí na prístroji. Potom vzdychol: „Ej, ale niečo by som už aj zjedol. Aké sú buchty?“

„Mňam!“ začervenala sa Šarlotka.

„No, tak mi jednu podaj,“ pohladkal ju po copčekoch. „A pekne vyhrň sukničku. Kým babka dopečie, zahráme sa našu tajnú hru.“

Starec sa zahryzol do buchty a Šarlotka rozpačito chytila spodný lem svojich kvetinových šiat. Skôr, ako ich stihla celkom zdvihnúť, stalo sa niečo, čo ešte nikdy. Dedov pohľad sa odtrhol od jej vykúkajúcich nohavičiek a preskočil na otvorené okno.

Dievčatko sa neodvážilo pýtať. Držalo sukňu zdvihnutú a hľadelo, ako dedko žmolí bradu plnú omrviniek medzi prstami. „Počuješ tú hudbu, Šarlotka?“ zaskočil ju.

Až na štebot vtákov a kotkodákanie babkiných sliepok bolo vonku úplné ticho.

*****

Zvuk podpätkov klopkajúcich o dlažbu jej zvyčajne dodával pocit ženskej sily a sebavedomia, ale dnes bol účinok skôr opačný. Dnes by sa mohla niesť hrdo a odhodlane, no namiesto toho cítila nutkanie rozbehnúť sa k autu, odšoférovať domov a tam sa schovať pod deku s nenáročnou knihou a pohárom horúcej čokolády.

K budove Národnej rady sa už začínali schádzať prví novinári. Cez veľkú presklenú stenu, pri ktorej sa zastavila, aby zhromaždila vnútornú silu, videla, ako sa priateľsky debatujúc sunú hore schodami k hlavnému vchodu. Nadýchla sa, dodala si odvahu a vykročila ďalej po chodbe, smerom k bufetu.

Našťastie, bol ešte prázdny. Za pár drobných si kúpila presso a mafin a sadla si k obľúbenému stolu. Otvorila svetlofialové dosky, z kabelky vylovila pero a pustila sa do škrtania.

Mal to byť jej prvý veľký prejav. Chcela, aby bol dokonalý. Úderný, presvedčivý, nespochybniteľný. Aj keď ho už Tóno čítal a jeho spätná väzba bola zapracovná, aj keď ho kolegovia z klubu zhodnotili obdivne a vyjadrili mu plnú podporu, stále si ním nebola istá. Bolo pre ňu nesmierne dôležité, aby novela, ktorej sa jej pozmeňujúci návrh týkal, neprešla do zbierky zákonov v podobe, v akej ju navrhol ten magor Žužo. Bolo to pre ňu tak dôležité, až sa jej chvíľami chcelo vracať.

Mafin do seba, napriek snahe, nedokázala natlačiť. Telefón jej zavibroval správou od Tóna. Písal, že bude meškať. Nanovo sa roztriasla.

„Doriti,“ zanadávala sama pre seba, len tak na uvoľnenie. Nepomohlo to nadlho – práve položila prázdnu šálku na stôl, keď sa spoza rohu vynoril hlúčik poslancov. Väčšina bola od Žuža, zvyšok z jeho spriatelených klubov. Na sebe mali obleky a z úst sa im valila žumpa.

„Dobré ránko, kolegynka,“ pozdravil ju jeden žoviálne, len čo si posadali k susednému stolu. „A kde je dnes Tónko?“

Odzdravila a hodila smerom k skupine jeden nie veľmi presvedčivý úsmev. Proti takej presile sa na viac necítila, rýchly odchod sa jej zasa zdal zbabelý. A tak ostala sedieť a hľadieť do prejavu, ktorý však už jej myseľ nedokázala vnímať.

„Jaj, ale by som si zatrtkal,“ prehodil zrazu niekto. Nepochybovala, že zámerne. Narážka na nechutnú kauzu, ktorú o nej Žužova strana len nedávno vypustila do médií, ju pobúrila. Aj keď veľmi chcela, nedokázala potlačiť okamžitú spomienku na množstvo odporných správ, ktoré kvôli tomu výmyslu denne dostávala od úplne cudzích ľudí.

Napokon sa zmohla aspoň na: „Viete, pán kolega, tu sme v parlamente, nie v krčme.“

„Ale, no!“ pohoršil sa chlapík s výrazným chrupom. „Veď toľko nenačúvajte, to nebolo vám.“

„To bol zas koho nápad dať pred Národnú radu rozhlas?“ zmenil nečakane tému rannej debaty ten najobéznejší z partie.

„To nebude rozhlas,“ zamračil sa ten zubatý. „To nejde zvonka.“

„Tak odkiaľ z piči?“ dal sa počuť ten, čo doteraz len ticho sedel a napchával sa bagetou.

Myslela si, že si z nej strieľajú. Všetci sa tvárili, že počujú niečo, čo ona nie. Zbalila svoj prejav späť do dosiek, hodila pero do kabelky a za zvuku lodičiek udierajúcich do podlahy sa vybrala smerom k rokovacej miestnosti.

*****

Žofa si chytro utrela ruky do zástery a schmatla diaľkový ovládač. Kým jej reumou poskrúcané prsty stihli pridať zvuk, zmeškala celú úvodnú zvučku, uvítanie pri sledovaní, aj rýchly sumár najhorúcejších správ.

„Dnes si ľudia na celom svete pripomínajú smutné výročie nešťastnej udalosti spred roka,“ zaznelo z úst plavovlasej moderátorky v hlasitosti, s ktorou bola dôchodkyňa konečne spokojná. „Za doposiaľ neobjasnených okolností vtedy vymizla z povrchu planéty značná časť mužskej populácie. Prinášame vám ohliadnutie za týmto, pre mnohé z nás tragickým, dňom.“

Gauč zavŕzgal pod váhou Žofinho zadku.

„Bolo to ráno ako každé iné,“ začala svoj vstup oblastná reportérka. Stála pred vysokým, kvetmi ovenčeným monumentom, okolo nej chodili ľudia, v pozadí viala štátna vlajka. „No ako sa ukázalo neskôr, malo navždy zmeniť podobu nášho sveta. Nachádzam sa pred pomníkom, ktorý bol vztýčený v centre Bratislavy na pamiatku všetkých mužov, ktorí nás pred rokom opustili. Nie je jasné, čo sa s nimi stalo, kde sú a či ešte žijú, no ich odkaz ostáva, tak ako aj všetko dobré, čo tu po sebe zanechali.“

Žofa si vyložila nohy a prepla stanicu.

„… polemizuje, či tieto dve udalosti mohli spolu nejako súvisieť,“ zastihla akúsi dámu v okuliaroch uprostred vety.

„A čo si myslíte vy?“ spýtala sa jej hostiteľka diskusie.

„Nedá sa to vylúčiť,“ uznala tá v okuliaroch s veľkou dávkou opatrnosti. „Ale chýbajú akékoľvek indície, ktoré by to potvrdzovali. Existuje mnoho hlásení o nezvyčajnej aktivite v okolí Mesiaca v ten deň, hádam najpresnejší popis poskytlo NASA.“

„No vysvetlenie stále chýba.“

„Na vysvetlení sa stále pracuje, a to je, žiaľ, živnou pôdou pre množstvo konšpiračných teórií. Bez pochopenia tohto javu zároveň neexistuje nič, čo by ho dokázalo spojiť so zmiznutiami, ktoré nasledovali. Hádam len to, že obe udalosti sú nanajvýš zvláštne a vymykajú sa našim doterajším poznatkom.“

„Mnohí tvrdia… prepáčte, konšpirujú… že by mohlo ísť o aktivitu mimozem…“

Žofa rýchlo prepla. Z konferenčného stolíka vzala krabičku cigariet a roztrasenými rukami si jednu zapálila.

„… nakoľko nemáme jediného priameho svedka. Každý, kto ten zvuk počul, zmizol. Máme len sprostredkované výpovede, ktoré sa počas uplynulej doby nazbierali. No a tie sa dosť rôznia. Hovoria o šume, o frekvencii. Iné zasa o piesni, o hudbe. Niektoré zmieňujú prítomnosť hlasov.“

„Takže boli pokusy o rekonštrukciu?“

„Pokiaľ viem, isté pokusy boli. No, ako vravím, je ťažké zrekonštruovať niečo, o čom existujú len nepriame, citovo podfarbené svedectvá. Čas tiež robí svoje a môže spomienky skresľovať. A, samozrejme, je tu aj ďalšia vec…“ zahniezdila sa postaršia expertka na audio techniku. „Povedzme, že by sa ten zvuk aj podarilo napodobniť. Kto by už len mal odvahu pustiť si ho? Nevieme, či náhodou nebol spúšťačom celej udalosti. Všetko nasvedčuje tomu, že to tak mohlo byť.“

„Prečo niektorí ľudia zvuk počuli a iní nie? Ako je niečo také možné?“

Žofe bolo už z výrazu expertky jasné, že odpoveď sa nedozvie. S povzdychom opäť prepla. Natrafila na hudobnú stanicu, potom na niekoľko športových. Keď sa cez ne preklikala, na obrazovke sa objavil živý prenos z akéhosi zhromaždenia. Podľa transparentov rýchlo uhádla, o čo ide.

„Hlásime sa vám naživo z Námestia SNP. Aj v našom hlavnom meste, tak ako aj v mnohých iných mestách po celom svete, práve prebieha spomienkový pochod, organizovaný združením BNL. Prinášame vám reakcie niektorých účastníkov.“

„Prišli sme si sem zaspomínať,“ zaznelo z úst dámy v stredných rokoch. „Chceme aj podporiť benelky a ich ideu, že dokážeme v pohode existovať bez chlapov. Podľa mňa to ešte veľa žien nepochopilo, ale raz to príde. Odsmútia si a aj im to docvakne.“

„Pomáha mi viera. Ani cirkev to teraz nemá ľahké, ale ja verím, že je to všetko súčasť plánu… je to Božie dielo,“ vyjadrila sa staršia pani s vnúčatkom v kočíku. „Koho prvého stvoril, toho prvého vzal, tak nejak to bude.“

„Budúcnosť patrí ženám!“ vytešovali sa dve tínedžerky s kresbami vagín na tvárach. „Slobodu ženám na celom svete!“

„Aj všetkým, čo sa cítia byť ženami!“ strčila sa do záberu ich kamarátka a prstami naznačila tvar srdca.

„Nikdy to nepochopím, nikdy sa s tým nevyrovnám,“ utierala si slzy iná okoloidúca. „Som tu len náhodou, idem akurát na cintorín, k pamätníku. Viete, ja tam chodím každý deň,“ vzlykla.

„Ženy, spamätajte sa! Odhoďte už čiernu a pridajte sa k nám! Potrebujeme vás všetky, spolu prebudujeme svet! Dosť! Bolo! Chlapov! Do! Piče! S nimi!“ skandovala náhodne oslovená prívrženkyňa usporiadateľov.

Do Žofinho lona vyskočil strakatý kocúr. Na obrazovke sa objavila známa tvár lokálnej líderky hnutia. Na kabáte mala odznak so sloganom: BEZ NICH LEPŠIE.

„Aké je posolstvo dnešného zhromaždenia?“ spýtala sa jej reportérka.

„Sme celosvetová organizácia žien bojujúcich za lepšiu budúcnosť. Niektorí nás označujú za radikálne feministky, prípadne za femifašistky. Väčšinou to robia, samozrejme, muži,“ zasmiala sa. „No dnes už nie je vôbec namieste hovoriť o feminizme. Dnes svetu dominujú ženy a treba sa tomu prispôsobiť. V ten pamätný deň rok dozadu sa zmenili pravidlá hry. Svet sa stal empatickejším, komunikatívnejším, tolerantnejším miestom, kde pri opratách ženská energia vystriedala mužskú. Dnes tu spomíname na tých, čo nás opustili a zároveň si dávame nádej, že to zvládneme aj bez nich. A, ako to my v BNL zvykneme hovoriť, zvládneme to lepšie.“

„To som zvedavá, čo za bengál nás s týmato čaká,“ prihovorila sa Žofa kocúrovi a vypla televízor. „Hádam ešte vačší jak dočúl.“

Pridŕžajúc si boľavé kríže sa odšuchtala k okennej rímse, na ktorej stáli dve obhorené sviečky – jedna za manžela, druhá za syna. Obe zapálila a potom vyšla na balkón. Dvere nechala otvorené, nech sa v cigaretami zadymenom byte trochu vyvetrá.

Vonku bolo krásne a ticho. Žofa spomínala na dni, keď mala nervy v kýbli z divných partií, ktoré sa zvykli stretávať pod jej oknami a vyhukovať do rána.

Jak dobre, že už sú tu neni, povedala si v duchu.

„Do ví, de sú,“ povedala nahlas a so slzami v očiach zvieraťu, čo jej zapriadlo pod rukou.

*****

Na tristosedemdesiaty pozemský deň od vytiahnutia sonických sietí zo Slnečnej sústavy prehltol napokon Rybár aj posledné sústo. Odhodil prázdnu lebku do hlbín galaxie a poriadne si odgrgol. Už dávno sa tak dobre nenažral.

Našiel tu jedny z najlepších červov, aké kedy pri svojich potulkách vesmírom ochutnal. Zvnútra správne nahnité a zvonka tak akurát chlpaté.