Klbôčník

Ilona sedela v kresle a jej zvráskavené prsty šikovne prepletali háčik cez vlákno červenej priadze. Z rádia potichu spieval Michal Dočolomanský a jej obvykle prísne pery sa chveli spomienkami.

Bola takmer polnoc a ona nemohla spať. Každý úder hodín ju niesol bližšie ku dňu, ktorého sa nikdy nechcela dožiť.

Aj keď to bolo už päť rokov, detaily jej nástupu do Domova sociálnych služieb Iskra boli v jej pamäti stále živé. Opatrný úsmev, čo svietil v očiach jej dcéry. Ranné lúče slnka, čo sa odrážali v kalužiach roztopeného snehu. Ťažké žuchnutie kufra, ktorý jej zať práve vytiahol z auta. Chladivý dotyk zimy na krku, len navoľno obmotanom vlneným šálom. Puch vstupnej haly v budove, ktorá mala byť jej novým domovom. Škrabot pera pri podpisovaní nástupných papierov, nástenné hodiny, naoko nezúčastnene tikajúce za jej chrbtom, škoricová vôňa čaju na pulte recepcie.

Povedala vtedy: „Aj tak odtiaľto utečiem.“

Veru, bolo to už päť rokov. A ona neutiekla. Nemala kam. Chcela to urobiť mnohokrát, no raz pršalo, potom bolo príliš horúco, inokedy sa jej zasa nechcelo ani len z postele na záchod, nie ešte do sveta. V jej veku si už nemohla dovoliť len tak niekam odísť. Musela sa najprv ubezpečiť minimálne o tom, že má so sebou všetky lieky, že niekde na trase sa dá vymeniť inkontinenčná vložka, a že vybavenie miest, kde by chcela prenocovať, je dostatočne naklonené jej potrebám a zdravotnému stavu. Taktiež bolo treba stihnúť najbližší termín u lekára a rehabilitácie. Vek bol pre ňu hendikep.

Aj keď ani zďaleka nie taký omračujúci ako osamelosť.

„Ľúbim ťa, tak veľmi ako ľúbiť viem,“ spieval Dočko a Ilona zablúdila myšlienkami do čias, keď bola jej dcéra Zuzka iba malé bábätko. Ležala pri nej v posteli, lebo sedieť po pôrode bolelo a stáť tiež dlho nevydržala, a počúvala tie slová, tú melódiu. Hrali z rádia ešte tichšie ako dnes, aby náhodou nevyrušili malého anjelika zo spánku. Po lícach jej tiekli slzy dojatia aj úľavy. Bola šťastná, tak hlboko šťastná ako nikdy nedúfala, že raz môže byť.

Prsty obratne krútili priadzu, zachytávali ju na háčik a premieňali na vzor. Výtvor v jej rukách rástol, dostával konečnú podobu. Slučka tu, stĺpik tam.

Život bol vtedy ľahký. Mala muža, dieťa, rodinu, mala dôvody a aj chuť žiť. Problémy tých dní boli krásnou piesňou dní dnešných, boli ničím v porovnaní s tým, čo malo prísť o pár rokov neskôr. Ľudia, na ktorých jej záležalo, postupne odchádzali, choroby pribúdali, svet okolo nej a aj ten v nej sa menil, zopsúval, komplikoval.

Ilona zdvihla spleteninu do výšky, aby si obzrela výsledok svojho niekoľkodňového úsilia. Natiahla oba rukávy, skontrolovala pravidelnosť očiek. Priadza sa už blížila ku koncu. Ešte zopárkrát naberie na háčik a bude to.

Presunula zrak k hodinám na stene. Necelých desať minút, len toľko ju delilo od smutného výročia.

Za tie roky ju navštívili presne osemkrát, väčšinou na Vianoce. Z toho iba dvakrát spolu s Diankou. Milované dievčatko, jej jediné vnúča. Čím si to zaslúžila?

Žena sa zachvela, mihalnice jej zvlhli, srdce oťaželo. Zložila svoju prácu späť do lona a sklopila oči k zrobeným, starým rukám, ležiacim v hromade poprepletanej červene.

Nespoznávala ich. Pamätala si ich iné – krásne, mäkké, s jemnou pokožkou a upravenými nechtami. Bez pigmentových škvŕn, s rovnými a ohybnými prstami. Bývali teplé, nežné, užitočné.

„Va vava, va vava vava va vava“, znelo z rádia a tie cudzie ruky sa opäť rozhýbali. Jedna namotávala priadzu, farbou pripomínajúcu tepnu plnú krvi. Druhá naberala posledné slučky, akoby tou krvou chcela písať príbeh.

A sivovlasá Ilona sa vo svojich predstavách opäť stala malým dievčatkom, malou Ilonkou s hnedým kučeravým copom a bodkovanými podkolienkami. Sadla si na kolená svojej vyšívajúcej matky a okolo prsta si obkrútila prameň jej žiarivých vlasov.

Kvap.

Mala na sebe ten najškaredší sveter na svete. Tak ho nazvala, keď si ho našla medzi darčekmi na niektoré narodeniny. Hodila vtedy krabicu, v ktorej bol zabalený, o zem, podupala po nej a vyhlásila, že ho nosiť nebude. Chcela niečo iné a pochytila ju zlosť, keď to nedostala. 

Dnes už dokázala pochopiť, ako veľmi jej reakcia mamu zabolela. Dala by čokoľvek za to, aby sa mohla vrátiť v čase, zdvihnúť najškaredší sveter zo zeme, navliecť sa doň a objať ju.

Kvap.

Mama, maminka. Kým ju mala, nebola nikdy sama.

Kvap. Kvap.

Pod fúzikmi, ktoré si v domove už dávno neodstraňovala, sa rozihral malý, smútkom polámaný úsmev. Prsty navinuli posledný kúsok klbka a Ilona si v duchu pripomenula príbeh, ktorý jej mama často rozprávala, keď ju po večeroch učila šiť, háčkovať a pliesť.

Bol o klbôčníkovi, čude bez očí, rúk či nôh, na ktoré sa mohli premeniť niektoré nepodarky. Vždy si myslela, že mama ju tým príbehom chcela motivovať, aby sa viac snažila.

Ručičky hodín sa konečne stretli.

Kvap. Kvap.

Ilonine slzy dopadli na teplého tvorčeka, ktorý sa zahmýril v jej náručí. Ženou myklo. Očká na svetri sa svojvoľne poprehadzovali, až vytvorili dieru. Tá diera dlho hľadela do Ilony a Ilona do nej.

Potom sa z ničoho nič vyplo rádio a Ilonu rozbolel zub.

Nebolo to tak, že by po stretnutí s ním túžila. Bola len zvedavá. Teraz, keď sa to na staré kolená konečne podarilo, tak vlastne ani nevedela ako. Možno pri háčkovaní zaspala a celé sa jej to snívalo. Alebo zapôsobili spomienky na jej matku, ktorá mala o podobných tvoroch prehľad a zrejme v ne úprimne verila. Mohla ho vyvolať magická moc polnoci a sĺz. Alebo ho na ňu zoslala niektorá z ježibáb, čo s ňou žili v domove.

Nech to bolo akokoľvek, klbôčník skutočne existoval. Hrial ju na kolenách, najprv príjemne, potom príliš. Po chrbte jej prebehol mráz spolu s pramienkom potu. Pokúsila sa tvora striasť, no držal sa jej ako kliešť. Akoby sa vlákna, ktoré ho tvorili, preplietli s tými na jej nočnej košeli.

Poobzerala sa okolo seba, lebo si nepamätala, kam položila nožnice. Našla ich na príručnom stolíku, trčali spod časopisu s návodmi na hačkovanie detských hrkálok a iných hračiek. Ilona sa zarazila, keď si všimla, že sú zlomené. Bola si istá, že keď ich na stôl kládla, nič im nebolo.

Prekvapilo ju ešte niečo. Keďže rátala s tým, že bude hore dlho do noci, odložila si kúsok dnešnej večere. Na tanieri ležali suchý rožok, trojuholníkový syr a malá hrudka masla. Strava v domove síce nikdy nestála za veľa, ale aby splesnivela tak rýchlo po podaní v jedálni, to sa Ilone ešte nestalo.

Civela na zmodralé pečivo, potom nervózne presunula zrak na zvyšok izby. Nielen jedlo sa pokazilo akosi prirýchlo. Zdalo sa, že nič okolo nej už nefunguje tak, ako by malo. Z okna odpadla kľučka, dvere povolili a svojvoľne sa otvorili dokorán. Kvety, čo obyvateľky domova dostali včera k MDŽ, zhnili vo váze, ktorá chvíľu nato praskla. Stenami sa ťahali jazvy čerstvo odlomenej omietky, vzduch v miestnosti citeľne ochladol.

Jednou rukou zotrela Ilona slzy z líc, druhou pot z čela a pohla sa, že vstane. No nepustilo ju. Hromada posplietanej priadze na jej kolenách neuveriteľne oťažela. Klbôčník sa jej obkrútil okolo  nôh a pripútal ich k čalúneniu kresla a ku kobercu.

Žena sa preľakla. Na SOS tlačidlo nedočiahla, kričať vládala len chvíľu. Kým sa klbôčník vyštveral k jej tvári a zapečatil jej ústa, stihla na poslednú chvíľu vypľuť zub, ktorý sa sám vyklal z ďasna a zanechal v ňom boľavý, krvácajúci otvor.

Zatriasla hlavou v snahe vymaniť si ju a vtom vôkol nej zapršalo. Keď si uvedomila, že to spadli jej vlasy, všetky jej vlasy, vydesene zvreskla o pomoc. Volanie však udusila priadza. Postupne jej obmotala celú tvár a jediné, čo Ilona ešte mohla vidieť jasne, boli obrazy v jej hlave.

Tých pekných bolo málo, obmyli ju naraz, ako keď si človek hodí ráno vodu na tvár.

Tie zlé prichádzali pomaly, cestou prskali síru, najprv ju rozpitvali a potom hodili do soli. Vybavila sa jej tvár jej muža v deň, keď ju videla naposledy. V ten deň ich rozviedli a jeho tvár bola znova, po dlhých rokoch teroru, opäť usmiata. Videla jeho ruku v ruke ženy, ktorá mu dala odvahu odísť. Ilona si už nevedela vybaviť teplo takého dotyku. Pamätala si však teplo zbitej kože. Topila sa vo zvuku dreva búchajúceho o malý detský chrbát. Počula Zuzkino kvílenie. A náhle, až teraz, si uvedomila, že jej dieťa bolo vždy nevinné. Že Zuzka za nič nemohla, že bola len dieťa, ktoré potrebovalo byť dieťaťom. Zrazu zbadala, že dokonca ani Igor nebol až taký nanič chlap. To všetko ona. Ona bola tá, ktorá nezvládla svet a svoju úlohu v ňom. Nevedela už, kedy sa zmenila, ani prečo. Život ju zomlel, požul tú dobrú, ktorou kedysi bývala, a vypľul na jej miesto akéhosi netvora.

Pichlo ju v hrudi, zalapala po dychu. Lampa na nočnom stolíku zablikala a potom zhasla. Ilona pocítila, že ju klbôčník začína drviť na prach. Najprv vypadlo aj zvyšných pár zubov, čo jej ešte v starobe ostali, no už ich nemala ako vypľuť. Omielala ich na skrvavenom jazyku v zúfalej snahe neprehltnúť ich. Koža ju svrbela, potom pálila, nakoniec sa začala otvárať a odpadávať. Srdce bilo šialeným, nepravidelným tempom.

Vynechávalo údery. Ilona vytušila, že čoskoro príde posledný. Jej mysľou preblikla ešte jedna spomienka.

„Pekne ši, nech ti to klbôčník nerozpára,“ vravela v nej mama. Svetlo lampy uspávalo oči, vrzgot starého hojdacieho kresla vnášal do tichej chvíle príjemný rytmus. Boli tam len ony, Ilonka a maminka. Mladšia vyšívala, staršia ju zamyslene sledovala. „Aj život je ako klbko, pekne sa rozmotáva. Ži tak, aby na konci nebol nepodarok. Nech nepríde klbôčník.“

Artwork k poviedke: Anton Stiffel